DVOJIČKY

Marko sedel za svojím stolom v kancelárii. Bol pondelok, čas obeda, a práve mu odišiel posledný ranný klient. Unavene, no s dobrým pocitom z podpísaného kontraktu sa na chvíľu oprel dozadu na stoličke a privrel oči.

Vtom ho zasiahol obrovský pocit úzkosti, nebezpečenstva a obavy. Niečo sa deje. Nie jemu, ale niekomu jemu veľmi blízkemu. Dávid ho potrebuje a volá o pomoc.

O niekoľko kilometrov ďalej, v obchodnej štvrti Milion, sa Dávid ocitol zoči-voči smrti, hľadiac do ostrobielych svetiel reflektorov Mercedesu Benz S63, ktorý sa naňho valil rýchlosťou 100 km/h. Nedokáže sa už tej ostrej žiare vyhnúť, o chvíľu ho celého pohltí! Tak ako raz vlna pohltila Marka, keď boli s rodičmi na dovolenke v Rimini.

Marko vtedy zmizol pod hladinu Jadranského mora, keď chcel Dávidovi ukázať, ako dokáže skákať cez obrovské prílivové vlny. Dávida vtedy premkol strašný pocit. Brat – jeho dvojča – sa topil, bol v ohrození života a Dávid cítil, že aj jeho život je ohrozený. Vrhol sa vtedy do rozbúrených vĺn s vedomím dvoch možných koncov: buď zachráni Marka alebo spolu s ním skončí svoj život pod hladinou Jadranu. Mal iba 7, ale uvedomoval si, že bez brata by jeho život stratil zmysel.

Táto spomienka sa mu vtesnala do mysle, keď sa pozeral do zdesených očí vodiča Mercedesu. Vedel, že už sa zrážke nevyhne. Už nie. Myslel na to, ako on teraz nechá Marka samého, na to, že mu teraz nedá žiadnu šancu, aby ho mohol zachrániť, ako to on urobil pred dvadsiatimi rokmi.

Marko vytáčal rýchlou voľbou 1. Zazvonilo raz, zazvonilo druhý krát, a naraz nastalo ticho. Čo to znamená? Má sa báť? Má podľahnúť panike? Alebo je to len veľmi nepríjemná zhoda náhod? Nie, Marko cítil, že v tomto okamihu sú všetky pochybnosti vo svoje predtuchy nemiestne. Musí okamžite konať. Každá sekunda zaváhania môže znamenať pokles šance pre záchranu jeho brata. Vybehol z kancelárie, cestou zakričal na sekretárku, nech mu zruší všetky dnešné stretnutia a vydal sa za bratom. Mohol len dúfať, že sa Dávid nachádza niekde v blízkosti svojej kancelárie a že nemal rokovanie v teréne, nezašiel si na obed do inej časti mesta, nešiel do banky, na poštu,…och, toľko vecí sa mohlo stať!

„Taxi!“ zakričal Marko na prvý žltý taxík, čo prechádzal jeho stranou cesty.

„Kam to bude, pane?“, spýtal sa taxikár a hneď ako sa za Markom zavreli dvere, vyrazil ďalej vpred, lebo videl, že zákazník má naponáhlo.

„Štvrť Milion, čo najrýchlejšie, prosím Vás!“

„V poslednej dobe sa všetci ponáhľahú, čo sa stalo? Blíži sa koniec sveta?“

„Ak sa nedostaneme do Milionu načas, tak sa stanete svedkom konca toho môjho“, povedal Marko hlasom, v ktorom sa skrývalo už viac zúfalstva ako nádeje. Vo vnútri cítil, akoby sa rozpadával kúsok po kúsku, akoby jeho dušu spaľovala neviditeľná sila. Prečo sa to deje, práve jemu, práve teraz? Nič nedávalo zmysel.

Videl a počul všetko okolo seba. Čas sa zastavil a dvaja chodci zastali na červenú. Čas sa zastavil a šoférovi autobusu sa zračil zhrozený výraz v tvári, keď si uvedomil, čo sa odohráva vo vedľajšom jazdnom pruhu. Čas sa zastavil, Dávidovi zazvonil mobil, on zastal a ako sa preň načiahol do zadného vrecka nohavíc, niekto ho zo strany posotil. Neudržal rovnováhu a padal. Posledné, čo videl, bol blýskavý lak čierneho Mercedesu. Potom nastala úplná tma.

Marko myslel na všetky pekné aj hlúpe veci, ktoré spolu prežili. Ako si v škole vymieňali cez prestávku oblečenie, aby zmiatli učiteľov. Ako sa namiesto Dávida rozišiel s jeho frajerkou, keď sa on nevedel odhodlať. Ako bol Dávid každoročne vyhlásený za najaktívnejšieho realitného makléra a dostal sa tak do vedenia spoločnosti. To, že niektorých svojich klientov ani nepoznal, nemusel nikto vedieť.

Marko vybehol z taxíka. Všade vládol chaos. Cestná premávka zastala. Z diaľky videl svetlá majáka. Ľudia s obavou v očiach nazerali ponad zelenú pásku s nápisom Polícia. Predral sa cez davy ľudí  až k ohraničenému miestu v pravom jazdnom pruhu pri krajnici. Zrak mu padol na preliačené zvodidlá. Na roztrieštené predné sklo čierneho Mercedesu. Na baterku zo Samsungu Galaxy, ktorá ležala vedľa dvoch postáv odetých v bielom. Vedel, že tá baterka by sa mu hodila do telefónu, mal taký istý. Dve postavy v bielych plášťoch sa skláňali nad bezvládne ležiacim telom, ktorému sa tenkým pramienkom  rinula krv od temena hlavy.

Vtom ho nejaká ruka popadla za plece a niekto mu začal čosi hovoriť, no akoby k nemu tie slová dochádzali až z veľkej diaľky.

“Skoro som si myslel, že ste nám ušli zo sanitky!“, povedal neznámy.

„Takže dvojča, výborne, to sa nám bude hodiť! Negatívny Rh faktor nie je až taký bežný. Váš brat síce stratil trocha krvi, ale bude v poriadku. Nastúpte rýchlo dozadu, musíme sa ponáhľať.“